Obavy z dojazdu benzínových áut spred storočia pripomínajú dnešné elektromobily

Elektromobily majú skvelú výhodu v tom, že ich batérie môžu byť nabité kdekoľvek, kde je elektrina. Nie je to obzvlášť rýchle, hoci moderné plug-in vozidlá dokážu dnes nabiť aspoň 60 míľ (96 km) počas nabíjania cez noc a niekedy dokonca aj trojnásobok.

Avšak storočie dozadu, šoféri benzínových áut mali rovnaké množstvo strachu z dojazdu ako dnešní vodiči elektromobilov, predovšetkým, ak chceli uskutočniť cesty na dlhú trasu. Dnešná súčasná sieť benzínových staníc sa za 100 rokov vyvinula, avšak na začiatku 20. storočia neexistovala.

V tej dobe benzínové automobily zvládli cestu dlhú okolo 100 míľ (160 km), čo znie nemožne v porovnaní s dneškom. Cestovanie v parnom automobile bolo možné, vyžadovalo si však zásoby paliva uložených po ceste. Kde teda vodiči svojich nových benzínových áut získavali svoje palivo?

Najprv mali palivo uložené počas cesty, často vo farmaceutikách, ktoré predávali petrolej, alkohol a ďalšie spaľovateľné kvapaliny. Neexistovali žiadne benzínové pumpy, ktoré poznáme dnes.

Namiesto toho vodič naplnil auto s ručnou pumpou, zvyčajne na obrubníku, ktorá napumpovala benzín do palivovej nádrže, ktorá sa nachádzala v akomkoľvek podniku, ktorý bol ochotný prijímať riziko vysoko horľavých kvapalín.

Tieto ručné pumpy sa začali objavovať v roku 1907, iba niekoľko rokov po začiatku nového storočia, kedy bol americký trh rozdelený medzi elektromobilmi, parnými autami a benzínovými autami.

Spotrebitelia považovali elektromobily za najkvalitnejšie (a jediné vhodné pre ženy), hoci boli obmedzené dojazdom (menej než 80 km) a dlhým nabíjacím časom.

Parné autá boli jednoduché a výkonné, bojleru však trvalo 30 až 45 minút, aby vyprodukoval dostatočný parný tlak na to, aby sa auto dalo šoférovať potom, čo bolo palivo zapálené.

Benzínové autá boli najprimitívnejšie, najhlučnejšie a najsmradľavejšie, poskytovali však dostatočné množstvo dojazdu.

Potom, čo bol elektrický štartér Charlesa Ketteringa predstavený v Cadillacu v roku 1912, sa benzínové autá stali praktickými pre všetkých. Batériou poháňané vozidlá, ktoré pretáčali motory, pokým sa nenaštartovali, boli nahradené ručnou kľukou, ktoré mohli šoférom zlomiť ruku v prípade, ak ich elektrina kopla naspäť.

zdroj fotografie: greencarreports.com

Medzi rokmi 1900 až 1920 šoféri nosili na svojich autách 5 galónov plechoviek benzínu, často priviazaných k stúpadlu auta, aby sa uistili, že zvládnu dôjsť do svojho cieľa.

Avšak motoristi žijúci v minulom storočí museli stále plánovať svoje výlety opatrne. Rozšírenie národnej siete pravidelne naplnených benzínových staníc sa uskutočnilo medzi rokmi 1915 až 1930.

Prvé moderné benzínové stanice sa otvorili v Pennsylvánii v roku 1913 a čo sa vtedy nazývalo „služobné stanice“, malo viac než len benzínové pumpy. Predávali olej, pneumatiky, štartovacie batérie a často ponúkali opravy a služby pre miestnych a cestujúcich.

Do roku 1920 bolo v USA 15 000 benzínových staníc. O dekádu neskôr to bolo viac než 100 000. V roku 1970 to bolo viac než dvojnásobok.

V súčasnosti je to okolo 100 000 benzínových staníc, hoci sa stanice rozšírili z dvoch alebo troch stojanov na viacero stojanov. Medzitým už nezarábajú na tom, že predávajú palivo. Predávajú sladké nápoje, slané jedlá, pivo, cigarety a lotériu. To je súčasný biznis model.

Vidíte tú podobu? Rovnaká situácia sa deje v súčasnosti, kedy sa ľudia boja, či majú elektromobily dostatočný dojazd. Rovnako nie je zabezpečená nabíjacia infraštruktúra. Toto je však iné storočie. Dnes sa veci hýbu vpred rýchlejšie a preto môžeme očakávať, že sa tieto problémy vyriešia v najbližších rokoch.

zdroj fotografie: greencarreports.com